Jedného rána…“Zdravím, tak ako? Super! Tak čo zahojilo sa? Jasné v pohode, bez problémov. Len stále, kua si na vás spomeniem, keď to začne svrbieť. Je to des. No ja som si myslel, že si ruku rozhryziem, keď sa mi to hojilo. Tak zatiaľ, majte sa …“
Ako by ste nazvali cielené skrášľovanie a zároveň ničenie asi pre nízke sebavedomie. Je to len dnešná nová doba, móda, zlý vtip? Je to osobné a zároveň verejné a predvádzané. Ako módny výstrelok, alebo nová kabelka. Aj keď je to kožené, originálne, jedinečné… no má to hodnotu, len pre danú osobu. Ostatní sa na to dívajú rôzne.
„Ty chudera, už len toto ti chýbalo.“
„Mne je to jedno. Je to tvoje telo. Rob si s ním čo chceš.“
„Ja to milujem. Keď už raz začneš…určite neskončíš len pri jednom.“
V obchode, v divadle, na pláži, v škole, v televízii, ženy, muži, deti…skoro každý, aj keď každý inak.
Mladé ženy, dievčatá, dámy…mladí chlapci, muži, páni. Odhaľujú svojím oblečením a v práci naopak skrývajú pod oblekmi a šatami. V práci nie a v inej spoločnosti áno? Na verejnosti len niekedy a v súkromí áno?
Bude to v budúcnosti známka namiesto občianskeho? Na škole som sa učila o takomto značení dobytka. Kde je hranica? Hranica medzi etikou a etiketou?
Keď som bola malá, videla som v jednej zatuchnutej malej krčme, starého zničeného chlapa, s prepitým chrapľavým hlasom, o ktorom sa tvrdilo, že bol v base a na jeho rukách ma čosi upútalo. V tom čase ste to mohli vidieť len u vojakov, basmanov a niekoľkých bláznov,ktorí sa nebáli, že ich budú ostatní za to zatracovať. Bolo to tetovanie. V jeho prípade nahej ženy. Podľa svojho vkusu.
Deň čo deň však vidím, že dnes je to brané úplne inak.