Do goliera snehobielej košele si streknem Gucciho a pery, na odporúčanie Kate Moss, zvláčnim rúžom Rimmel. Vezmem dáždnik a vyrazím do uplakaného januára.
Pane Bože, bezdomovec na zastávke!
Má na sebe šesť vrstiev oblečenia. Všetky tie rozožraté, pletené svetre, panske mikiny, tricka a zimne bundy mu trčia z ozrutného prešiváka, ktorého farba pripomína močiar.
Sadne si o dve sedadlá ďalej. Šofér sa ako blesk vyrúti zo svojho pelechu a mieri rovno ku mne!
„Vypadni!“ reve a ja pochopím, že nie na mňa.
Zdrapne ho, močiar sa zakymáca a na schodoch zabalansuje.
Bezdomovec, obrastený hustou bradou, nie je taký rozpadnutý ako sa zdá! Napriahne sa, rozvíri smrad, ktorý sa mu derie spod hnisavej kože a bojuje! Potkne sa a spadne von.
Ale vráti sa. Ako Terminátor. Zhlboka sa nadýchne a zozbiera všetky sliny, ktoré v sebe má. Prekvapí vodiča. Pľuvanec zasiahne aj pravý rukáv mojej, vo výklade sto krát obzeranej, bundy.
Pri nerezovom kávovare vysvetľujem mojim voňavým kolegom, že existuje ešte jeden svet. Ten pod nami.
Kým ja vybavujem maily, on sa preváža na hlavnú stanicu a späť. Zaspí, hlava sa mu hojdá doľava, doprava a keď precitne, netuší kde je, kde sedí a kam smeruje. Energiu doplní vydrankaným hltom čuča od bezzubej cigánky. Kým si ja čítam odborné komentáre mienkotvorných denníkov, on žmúri na zubaté slnko a predstavuje si chuť niečoho ostrého, domáceho, poctivo vypáleného. Obzerá sa okolo, šúcha si ruky a dumá. Námraza na stromoch mu k nálade nepridá. Jazykom čosi zachytí. Skrehnutú dlaň priloží k ústam a vypľuje zub. Dnes prvý.
Dážď mu nedá vydýchnuť. Premiestňuje sa z jednej lavičky na druhú. Kým si ja naberám šošovicovú polievku, on sleduje výklad McDonald’s. Nájde tri špaky. Radostne sa po ne zohne. Šťastena mu dnes žičí, pod lavičkou zbadá odhodený kus nedojedeného rohlíka. Usalaší sa s pečivom v ruke. Očami nenávistne prechádza po náhliacich sa ľuďoch. Závidí im všetko. Ich stres, ich chladničku, ich povinnosti aj teplú perinu.
Ľuboš, jeden z tých náhliacich sa ľudí, pozrie na bezdomovca s odporom. Hnusí sa mu do špiku kostí. Ľuboš mešká dvadsať minút, ale let do Bruselu stihne. V žalúdku má štyri pressá, špenátové lasagne a dva šesťkilové balvany, ktoré snáď rozdrví na stretnutí európskych zástupcov jeho fabriky. Na prevádzkach majú teraz veľa komplikácií. Nasadá do taxíka a cíti, ako mu praská v hlave. Cez okno opäť pozrie na bezdomovca. Ten prežúva rohlík a tvári sa, že okolitý svet neexistuje. Ľuboša v tej chvíli napadne, či sa bezdomovec nemá lepšie ako on.
Bezdomovec spí v MHD. Nevadí mu prudké brzdenie, ani taška do brady od ženy stojacej nad ním. Ani rehot puberťáčok, ani pes, ani batožina, ani kočík, ani žuvačka na operadle. Spí sa mu veľmi dobre.
Kým ja pijem jazmínový čaj, on sa hrabe v kontajneroch. Kým si ja na joge naťahujem šľachy, jemu od vyčerpania vypovedajú svaly. Má v nich zápal, clivotu a bezmocnosť. Kým ja toto píšem, on už možno nie je.
Ak by bol, nájdete ho pri posledných dverách trolejbusu dvestodva.