Niečo zo mňa

Sú také nemastné – neslané dni. Len si obuť svoje staré špinavé tenisky a mať všetko a každého v paži. Byť sám a na každého uličného sa dívať ako spod neviditeľného plášťa. Veď v podstate aj sme neviditeľní. Vidia len menčestrové sako, štvorročné číny a ISIC v dlani. Oči ulice sú naozaj zakalené. Ale občas je to obrovské plus. Ako dnes. Ten zákal spôsobuje, že sa niekedy cítim lepšie. Nevidia ma, necítia, neohmatkávajú.

Pred niekoľkými dňami som chcela napísať, že sme preplnení anestetikami, ale teraz mám pocit, že umŕtvené máme jedine oči, cez ktoré nevidieť. Dovnútra sa dostanú len cez slová, ale i jazyk je na figu. V podstate ním nepoviete nič dôležité.

Aj tú prax som dnes posrala.

A mám chuť už byť po skúškach.

V Paríži.

A mám hlad, taký rôzny.